Bill Shankly: Život, smrť a futbal

 shankly

Pri príležitosti stého výročia narodenia legendárneho manažéra Liverpoolu FC, veľkého Billa Shanklyho, Vám prinášame fantastický článok o mužovi, ktorý robil ľudí šťastnými.

Pohľad aj s viacerými citáciámi osobností a blízkych osôb k Billovi Shanklymu priniesol James Corbett z anglického The Guardian ešte v roku 2009. Článok pre Vás preložil Miki.

Liverpool bol druhoradým futbalovým tímom, až pokým pred čoskoro 54 rokmi neprišiel Bill Shankly. Jeho zápal ich doviedol k dominancii Anglicka, a neskôr aj Európy. Keď skončil, klub naďalej prosperoval – ale Shankly zistil, že veľmi rýchlo zabudli na muža, ktorý ich stvoril. Začiatkom jesene 1981 dostal Bill Shankly infarkt, a bol odvezený do liverpoolskej nemocnice Broadgreen. Inak sa bývalý manažér Liverpoolu tešil dobrému zdraviu. Nepil, nefajčil a denne cvičil. Aj v týchto ťažkých časoch sa nad ním vznášala aura neporaziteľnosti. Téma smrti sa často opakovala v jeho litániách: „Keď sa poberiem, budem najzdravší muž čo kedy zomrel.“ - sľuboval, ale s jeho opakujúcimi sa hrozbami, že Liverpool opustí počas šesťdesiatych a začiatkom sedemdesiatych rokov nikto neveril, že niekedy naozaj odíde.

Mladý Bill Shankly

Avšak Shankly bol muž, ktorý držal slovo. O tri dni neskôr, 29. septembra 1981 mal druhý rozsiahli infarkt, a v to ráno vo veku 68 rokov zomrel. Pre mesto, ktoré sa stále spamätávalo z Toxtethských nepokojov, a trápilo sa s obrovskou nezamestnanosťou, bola správa o Shanklyho smrti veľkou ranou. Bill Shankly bol vždy viac ako skvelý futbalový manažér. On bol futbalovým Muhammadom Alim - charizmatický rebel, ktorého výroky mali v sebe nečakanú a nepopierateľnú poéziu. Medzi jeho vymenovaním za manažéra Liverpoolu v decembri 1959, a jeho odchodom o 15 rokov neskôr, pretransformoval druhoradý klub, ktorý trčal na spodných priečkach druhej ligy, na najlepší tím svojej doby, keď s ním vyhral tri tituly 1. divízie (predchodca dnešnej Premier League), dva poháre FA Cupu, titul 2. divízie a pohár UEFA. Viedol Liverpool ako revolučný vodca, personál obsadzoval nielen ako futbalistov, ale v jeho prípade ako vojakov. Medzi fanúšikmi bol ľudovým hrdinom. V tom čase položil základy tímu, ktorý dominoval prvej divízii a Európe celú dekádu po jeho odchode do dôchodku.

Ako hráč Prestonu

Avšak v čase jeho smrti bol Shankly tragickou postavou - zabudnutý architekt liverpoolskej futbalovej nadvlády. Takmer ododňa, keď ohlásil svoj odchod do dôchodku v júli 1974, považoval svoj odchod za najväčšiu chybu svojho života. Shankly nemohol bez futbalu žiť, ale hra pokračovala aj bez neho. Ťažšie však bolo, že sa Liverpool FC stal ešte impozantnejším, a neskôr mu dokonca zakázal vstup do tréningového centra v Melwoode, kde sa Shankly snažil oživiť priateľstvá, ktoré predtým napĺňali jeho život. Odstavený jeho bývalým klubom, a stále viac zatrpknutý kvôli takému zaobchádzaniu, neúspešne hľadal počas jeho posledných rokov života zmysluplnú úlohu v hre, ktorú tak veľmi miloval. „Bola to najsmutnejšia vec, ktorá sa kedy v Liverpoole stala.“ - povedal jeho bývalý zverenec Kevin Keegan. Shankly bol zdravý muž, ale zomrel ako povedal bývalý hráč Leedsu United Johny Gilles na zlomené srdce.

Manželia Bill a Nessie Shanklyoví

Bill Shankly sa narodil 2. septembra 1913 ako jedno z desiatich detí v škótskej oblasti Ayrshire, v na uhlie tažiarskej dedine Glenbuck. Vyrastal v chudobných pomeroch. Jeho vzdelanie bolo jednoduché, a aj keď sa javil ako prirodzene inteligentný muž, chýbal tomu lesk formálneho vzdelania. V 14-tich rokoch Shankly opustil školu, a šiel pracovať do miestnej uhoľnej bane. V diere strávil viac ako dva roky. Futbal aj v časoch, keď boli zárobky hráčov obmedzené maximálnou mzdou, bol jeho cesta von. Okolo päťdesiat chlapcov z Glenbucku, vrátane Shanklyho štyroch bratov, sa presadilo ako profesionálni futbalisti v prvej polovici dvadsiateho storočia. Shankly sa upísal najskôr tímu Carlisle United v roku 1932, ale bolo to až v Preston North End, ktorému potom podpísal o rok neskôr, kde si urobil ako futbalista meno. Vytrvalý pravý obranca hral v 337 zápasoch (počet skrátený vojnou), 16 rokov za "Lilywhites" vrátane dvoch finále FA Cupu v roku 1937 a 1938, kedy naposledy Preston tento pohár vyhral. „Bol veľmi zanietený a veľmi dobrý hráč.“ - povedal Sir Tom Finney, legenda Prestonu. „Neskutočne veľa rozprával o hre mimo ihriska. Vždy bol charakterom väčší ako život, a vždy bol pripravený rozprávať sa s Vami o vašej kariére."

Pri podpise s Liverpoolom

Už za hráčskych čias smeroval jeho osud do manažmentu. Finney povedal, že spravil veľký dojem na neho a mladších hráčov. „Vždy bol futbalovým fanatikom. Od prvého momentu ste mohli vedieť, že keď skončí s hraním, stane sa manažérom.“ V roku 1949 keď mal Shankly 36, vrátil sa ako manažér do Carlisle United. Ale nebola z toho žiadna dramatická nadvláda. Bola to dobrá práca, ktorú odvádzal v Bruton Parku, kde trénoval 10 rokov v nižších súťažiach, ale potom aj v Grimsby, Workingtone a Huddersfielde. Shanklyho tím nikdy neskončil vyššie, ako na 12. mieste druhej divízie. Jeho nákazlivú povahu a talent na rozvoj skvelých mladých hráčov, ako boli Denis Law a Ray Wilson, si však všimli väčšie kluby. V novembri 1959, na konci zápasu Huddersfieldu, oslovili Shanklyho dvaja muži. Jeden bol Tom Williams, predseda Liverpoolu, a druhý Harry Larham, riaditeľ. „Ako by sa ti páčilo trénovať najlepší klub v zemi?“ - spýtal sa Williams. „Prečo?“ - odpovedal Shankly ako vždy ostro. „Matt Busby to balí?“ A o pár dní neskôr bol Bill Shankly vymenovaný manažérom Liverpoolu.

Mrazivý Melwood

Aby ste si predstavili stav Liverpoolu FC v roku 1959, musíte si predstaviť niečo úplne odlišné od dnešnej inštitúcie. Bob Paisley na to vzpomínal ako na bezstarostné, neprebudené miesto s riaditeľmi, ktorí by boli spokojní, pokiaľ by sa „nejako dostali do najvyššej súťaže, a odlepili sa aspoň o pár miest od jej spodku“. Liverpool sa vtedy nachádzal v 2. divízii dokonca pod Shanklyho Huddersfieldom. Aj keď mal klub dobrú podporu, infraštruktúra ale bola druhotriedna. Anfield aj tréningové centrum v Melwoode boli zanedbané, a vedenie pravidelne zasahovalo do výberu tímu. Peniaze na prestupy prichádzali iba málokedy. Aj keď Shankly pretransformoval Liverpool, jeho mesiášske kvality, ktoré mu priniesli slávu a uznanie, neboli ihneď viditeľné. Na výročnej schôdzi po tom, čo sa nepodarilo v roku 1961 postúpiť do prvej divízie, sa Solly Isenwater, predseda klubu akcionárov, snažil dokázať, že Shanklyho tím nehral tak, ako by mohol, a chcel vyvolať hlasovanie o nedôvere vtedajšieho vedenia. Keď Shankly prebral tím, priemerná návštevnosť klesla zo 40-tisíc na menej ako 30-tisíc.

Shankly so svojimi zverencami počas jedného z tréningov v Melwoode

Shankly to všetko ale otočil, keď do roka vybojoval s LFC postup. Podporovaný svojimi šikovnými trénermi, osadenstvom kabíny (Bob Paisley, Joe Fagan, Reuben Bennett...), ktoré vstúpilo do klubovej histórie, pretransformoval Liverpool čisto silou svojej osobnosti. Keegan neskôr povedal, že Shankly „vložil svoj charakter do každého aspektu klubu, od hora až dole". Vštepoval hrdosť, disciplínu, lojalitu a vytrvalú pracovnú disciplínu. Nakupoval bystro, a nových hráčov povzbudzoval, zatiaľ čo sa nemilosrdne vozil po tých, čo držali klub v priemernosti. Pozoruhodne vyhral svoj prvý titul v 1. divízii v roku 1964, a to iba dva roky po postupe, a potom znovu ešte v roku 1966. Liverpool FC vyhral svoj prvý FA Cup v roku 1965, a v červenej časti mesta Liverpool začali Shanklyho považovať za boha.

Shankly s Yeatsom

Obranca Tommy Smith, tzv. „železo z Anfieldu“, podpísal s Liverpoolom v roku 1960 ešte ako 15 ročný, a kapitánom sa stal v roku 1970. Povedal, že mu bol Shankly ako otec (Smithov vlastný otec totiž zomrel krátko po jeho prestupe, a Shankly sa o neho postaral). Vzťah syn-otec bol v Shanklyho šatni bežný. Útočník John Toshack, ktorý podpísal Reds ako 21-ročný z Cardiff City v roku 1970 hovorí, že bol zo Shanklyho v úžase už od prvého momentu čo ho stretol. „Inšpiroval nás v každom ohľade.“ - povedal Toshack. „Jeho viera v Liverpool FC, ciele ktoré stanovoval sebe a klubu, intenzita akou sa venoval svojej práci. Jeho výroku o tom, že futbal je dôležitejší ako život alebo smrť, naozaj veril. Vrážal do nás, ako je dôležité hrať za Liverpool FC, a ako sme privilegovaní, keď môžeme hrať pre týchto ľudí. Naozaj sme tomu verili.

Oslavy po zisku ligového titulu v roku 1964

Na konci dekády Shankly pretvoril svoj tím, postavil ho na výnimočnom mládežníckom tíme, a na hladných neznámych hráčoch, ako bol Kevin Keegan a Ray Clemence, ktorých vytiahol z nižších líg. „Pozrel sa na hráčov, a chcel vidieť sám seba. V otázke vlastnej motivácie, túžbe vyhrať, túžbe hrať futbal.“ - hovorí maličký záložník Brian Hall, ktorého Shankly podpísal na konci šesťdesiatych rokov. „Ak ste mali takúto povahu, boli ste pre neho dosť dobrý.“ Shanklyho Liverpool vyhral svoj tretí ligový titul v roku 1973, a len tesne mu ušlo double o rok neskôr. V ňom vyhrali FA Cup 3:0 nad Newcastlom, a to absolútne skvostným výkonom. Na konci toho zápasu vbehol fanúšik Liverpoolu na ihrisko, hodil sa k Shanklyho nohám, a začal mu ich bozkávať. Nevedel ešte, že mesiáš Anfieldu práve viedol Liverpool FC vôbec posledný krát...

Liverpoolsky výkonný riaditeľ Peter Robinson, a predstavenstvo klubu, boli tak zvyknutí na vyhrážky Billa Shanklyho o rezignácii, že už to začínala byť nuda. V roku 1967 skončila v zásuvke Robinsonovho stola neprijatá rezignácia. Každé leto počas pokojnejších mesiacov požieral Shanklyho istý druh depresie. Zjednodušene povedané, nedokázal žiť bez svojej dennej dávky futbalu. V týchto zúfalých chvíľach rozprával o konci, a odchode do dôchodku. Keď sa hráči vrátili do prípravy, skleslosť zmizla, a Shanklymu sa vrátil jeho temperament. Ale v lete roku 1974 Shankly trval na tom, že končí. „Myslím, že to bolo kvôli tomu, že bol unavený, a futbal si na ňom vybral svoju daň.“ - povedala jeho dcéra Karen Gillová. Peter Robinson si z toho zo začiatku nerobil ťažkú hlavu mysliac si, že ide len o pľačúceho vlka. Keď si ale uvedomil, že Shankly svoje rozhodnutie nezmení, začal hľadať cestu, ako ho udržať v akejkoľvek forme.

Vítanie Kevina Keegana v Liverpoole v roku 1971

Na tlačovej konferencii, v piatok 12. júla 1974, Shankly zverejnil svoje rozhodnutie. „Bol to jeden z tých momentov, ako keď zabili Kennedyho.“ - hovorí Brian Hall. „Nemohol som tomu uveriť, pretože bol tak veľmi spojený s hrou, s Liverpool FC a s fanúšikmi.“ Hall verí, že tlak z toho, že nebol iba manažérom, ale aj ikonou, si vybrali svoju daň. „Vyvíjal na seba obrovský tlak, pretože vždy, keď stál pred ľuďmi, či už boli z médií, alebo fanúšikovia na obede, alebo čokoľvek čo robil, vždy musel podať výkon hodný Shanklyho. Muselo to byť dramatické, muselo to byť naliehavé, muselo to byť ako klinec do hlavy. Mám taký pocit, že tlak futbalového manažmentu a toho kým bol a ako sa musel správať pred ľuďmi, boli nakoniec na neho príliš veľa.“ - vzpomínal Brian Hall.

Keegan po boku svojho manažéra

„Bol vždy ako na javisku.“ - hovorí John Keith, ktorý bol vtedajším korešpondentom pre Daily Express od Merseyside, a dobre Shanklyho poznal. „Boli sme na ňom zavesení, a čakali sme na každé slovo čo mu vypadne z úst.“ Ako hráč a ako manažér žil Shankly v úplne mužskom svete. Keď si mal vybrať medzi futbalom a rodinou, tak sa otáčal chrbtom k jeho rodine, ktorá bola ovládaná ženami. Každý pokus o jeho udomácnenie zlyhal pre jeho posadnutosť futbalom. „On žil a dýchal futbalom od rána do noci. Keď sa naň nepozeral, tak o ňom buď rozprával, alebo ho hral.“ - hovorí Gillová. „Aj keď obedoval premenil celý stôl na masívne futbalové ihrisko, a všetkým na ňom hýbal. Nevedel dostať futbal z hlavy.

Pred tribúnou The Kop po zisku titulu v roku 1973

Dovolenka v rezorte Lancashire na ostrove Sv. Anny sa točila okolo plážových „ťukesov“ s čašníkmi. Každodenné prechádzky s rodinou na kávu, alebo do obchodu, končili u fanúšikov, ktorý sa s ním chceli rozprávať. A Bill mal vždy čo povedať. „Bolo to trochu otravné.“ - vzpomína Gillová. „Ale nemali sme to s čím porovnať. Tak to bolo predsa vždy. Nikdy to nebolo tak, že by sme ho mali iba pre seba.“ Shankly si čoskoro uvedomil, že opustenie Liverpoolu bola obrovská chyba, a začal preklínať svoj dobrovoľný odchod z futbalu. „Dôchodok je strašné, hlúpe slovo.“ - povedal. „Mali by na to vymyslieť nové slovo. Do dôchodku odídete iba vtedy, keď ste v "šestnástke", a vyrastú okolo Vás kvety.“ A tak sa zamestnal jedine ako vedel. Svojim návratom k hre, ktorú tak miloval.

Keď sa hráči Liverpoolu vrátili spať do Melwoodu na predsezónnu prípravu, niekoľko dní po tom, čo ohlásil svoj odchod do dôchodku, boli prekvapení tým, že Shankly tam bol, aby ich privítal, oblečený v tréningovom drese, ako keby sa nič nestalo. Môže sa to zdať netradičné, ale oba kluby od rieky Mersey mali politiku otvorených dverí, a nechali bývalých zamestnancov, aby používali ich priestory. Shankly, ktorý veril že fyzická aktivita ho spasí, prišiel na tréning s jeho bývalými kolegami, aby zostal fit. Ale hráči ho stále zdravili „šéfe“, zatiaľ čo jeho nástupca Bob Paisley bol iba „Bob“. Paisleyho počiatočná radosť z jeho prítomnosti sa čoskoro zmenila v rozpaky, pretože bolo jasné, že Shankly podkopáva jeho autoritu.

Manažér roka 1973

„Začal preberať tréning.“ - vraví Tommy Smith. „Predtým, ako manažér nikdy neviedol tréning, ale chodil okolo a vravel Bennettovi, Faganovi a Paisleymu čo majú robiť. Ale teraz začal viesť tréning! Na koniec, aby si Paisley udržal zdravý rozum, povedal Shanklymu: „Bill, ty tu už nepracuješ. Toto je môj tím. Mám v pláne veci čo chcem robiť.“ „Pre Boba bolo ťažké, keď sa tu Shankly ukazoval.“ - hovorí Toshack. „Nehovoríme tu o nejakom členovi teamu v dôchodku, čo si prišiel do Melwoodu zabehať, potom do sprchy, a to je všetko. Shanks bol Liverpool! On bol inštitúcia!“ Nakoniec, keď Paisley hrozil odchodom, predseda klubu John Smith požiadal Shanklyho, aby sa držal mimo klub. Toto rozhodnutie Shankly trpko nenávidel do konca svojich dní.

Posledný Shanklyho zápas - finále FA Cupu 1974, Liverpool - Newcastle 3:0

Shankly často dával do kontrastu zaobchádzanie s Mattom Busbym v Manchesteri United. Keď Busby skončil v roku 1969 dostal miesto v predstavenstve na Old Trafford, a mal svoju rolu vo fungovaní klubu. Ale Shanklyho vzťah s predstavenstvom Liverpoolu, bol často nerudný. „Vo futbalovom klube je svätá trojica. Hráči, manažér a fanúšikovia.“ - hovorieval Bill. „Riaditelia tam nemajú čo robiť. Tí sú tam iba na to, aby podpisovali šeky.“ Za normálnych okolností k nim choval zášť a bolo vidieť, že sa riadi inými princípmi. Napríklad v roku 1962 bol Johnny Morrissey predaný do Evertonu bez Shanklyho vedomia, a ešte dekádu po tom bol kvôli tomu rozčúlený. Rezignáciu v roku 1967 napísal potom, čo prehral súboj o podpis Howarda Kendalla s Evertonom. Shankly to opäť dával za vinu vedeniu, a nahnevane odišiel z Anfieldu. Pár dní zostal mimo, a potom bez toho aby vzal svoju rezignáciu späť, pokračoval vo svojej práci.

Pred St. Georges Hall v Liverpoole po zisku FA Cupu 1974

„Zvykol som sa hádať a bojovať, hádať a bojovať, hádať a bojovať, pokiaľ som si nepomyslel... Stojí za to všetko to hádanie a bojovanie?“ - povedal Shankly. „Stojí za to bojovať proti súperovi, aby ste vyhrali body, ale interné boje kvôli tomu, aby si ľudia uvedomili na čom tu pracujeme, ma niekoľkokrát priviedli blízko k odchodu.“ Tieto epizódky ospravedlnil Robinson, ale ostatok predstavenstva už toľko neodpúšťal. „Keď skončil, myslel si, že sa stane riaditeľom, ale ostatní riaditelia si strážili svoj chrbát.“ - hovorí Tommy Smith. „Nemyslím, že sa ho snažili odstrániť, ale keď sa im naskytla príležitosť, ktorou bola Shanklyho rezignácia, povedali si... OK, stačilo. A nakoniec sme sa ho zbavili.“ Smith vraví, že Shanklyho problém bol spôsobený nakopenými chybami vedenia, ktoré pramenili z nepochopenia základnej futbalovej problematiky, a ich správania sa k nemu, ako k obyčajnému zamestnancovi. „Neuvedomili si, že on bol na Merseyside bohom, pretože sa nestretávali s fanúšikmi.“ - povedal. Zatiaľ čo pre nich bol Liverpool iba „ego-trip“, pre Shanklyho znamenal klub celý jeho život. „O futbale nevedeli nič. Boli to len podnikatelia.

Bob Paisley a Bill Shankly s FA Cupom 1974

John Keith verí, že aj Shanklyho obrovská charizma pracovala proti nemu, a vedeniu Liverpoolu sa nemožno diviť, že ho chceli udržať mimo, keď ho predtým museli prosiť na kolenách, aby zostal. „Bol veľmi silná osobnosť.“ - povedal Keith. „On nebol ako Paisley, ktorý vstúpil neskôr do vedenia klubu, a nechal manažéra pracovať.“ Okrem toho pôsobenie Matta Busbyho ako riaditeľa United bola katastrofa, keď klub v roku 1974 zostúpil. Mohol toto Liverpool riskovať? Na prvý pohľad sa dá správanie Liverpoolu voči Shanklymu považovať za hanebné, ale jeho odstavením iba pokračovali v tej istej neúprosnej víťaznej filozofii, ktorú on sám presadzoval. A ich bezohľadnosť bola obhájená nevídaným ťažením v lige a Európskych pohároch pod vedením Boba Paisleyho.

Vykázaný z liverpoolskeho tréningového ihriska, ale stále zamilovaný do futbalu začal Shankly hľadať iné cesty, ako uhasiť smäd po hre. S jeho darom pre vtip nebolo prekvapením, že pookrial, keď dostal prácu v médiách, ktorá na vtedajšie pomery prichádzala pomerne často. Po nejaký čas uvádzal svoju vlastnú show na liverpoolskom Radio City, a rozhovory robil s ľuďmi ako Harold Wilson, Freddie Starr a Lulu. Niekedy pracoval na tej istej rozhlasovej stanici ako zápasový expert, kde spolupracoval v komentátorskom boxe s mladým Eltonom Welsbym. Pretože bol prístupný, žurnalisti radi uverejňovali Shanklyho výroky. Niekedy bol zmanipulovaný. Po tom čo Liverpool porazil v roku 1977 nemeckú Borussiu Monchengladbach, a vyhral tím Európsky pohár, Shankly bol citovaný v Daily Mail, ako hovorí, že jeho bývalý klub nie je najlepší v Európe. A tak sa iba prehĺbil rozkol medzi klubom a jeho bývalým manažérom.

Dve legendy Liverpoolu

Ľudia, čo stretali Shanklyho v týchto posledných rokoch, ho vykresľovali ako muža túžiaceho po pozornosti. Raz hovorili, že keď bol Shankly v novinárskom boxe a spolupracoval ako expert, tak na počudovanie všetkých odchádzal vždy pár minút pred koncom zápasu. Vyvodilo sa, že to robil preto, aby ho mohli vidieť starí známi (členovia predstavenstva, bývalí protihráči, novinári) pri vchode do zasadačky Anfieldu, keď vchádzali po zápase dnu. John Roberts, novinár z Daily Express, ktorý Shanklyho ako novinár sledoval toto tvrdenie vyvracia. „Nikdy mu nechýbala pozornosť. Pretože bol vždy veľmi ľudský. Nesúhlasím s tým, že zomrel na zlomené srdce. Mal stále skvelý zmysel pre humor. Prišiel síce o dôležitú časť svojho života, ale dokázal sa cez to preniesť. Skončil on, nevyhodili ho. Cítil však, že s Liverpoolom bude navždy nejako spojený, čo sa nestalo. Ale stále mal v sebe veľa dobrého humoru. Chodieval na Anfield, navštevoval zápasy, stále mal tú vášeň.

Rok po odchode do dôchodku si Shankly s Robertsom sadli, a napísali jeho autobiografiu. Snáď najviac otvorená časť bola práve o Shanklyho odchode. Na margo správania sa Liverpoolu k nemu napísal, že to bolo škandalózne a odporné, a že sa mal sťažovať na klub, ktorý pomohol vybudovať. Ale zatiaľ čo sa jeho zúrivosť pálila na papieri, v ňom samom žiadny smútok nebol, povedal Roberts. Shankly naozaj zostal temperamentným mužom. „Ale mal pocit, že sa na neho Liverpool vykašlal, hlavne vedenie.“ Shankly tiež vyjadril svoj šok nad tým, že útechu raz našiel u nenávidených rivalov z Evertonu. „Viac vítaný som sa cítil v Evertone, ako v Liverpoole.“ - napísal. V skutočnosti sa po vypovedaní z Melwoodu začal objavovať na tréningovom ihrisku Evertonu, kde cvičil a občas pomohol evertonskému kapitánovi Mickovi Lyonsovi trénovať juniorské teamy.

V auguste 1974 v Goodison Parku

Pre ambicióznych, mladých manažérov ako Brian Clough a Ron Atkinson, sa Shankly stal konzultantom. Zbežne pomáhal ako poradca vo Wrexhame a Tranmere Rovers, kde pomáhal svojmu starému chránencovi Ronovi Yeatsovi, ktorý začínal ako manažér. Tak ako v Melwoode aj tu hráči viac inklinovali k Shanklymu, ako ku Yeatsovi. V novembri 1976 bol Shankly favoritom na prevzatie tímu Derby County po Dave Mackayovi, ale namiesto neho dostal prácu Collin Murphy. Toshack povedal, že mu Shankly bol veľkou pomocou, keď v roku 1978 manažoval Swansea. „Bol s nami v kabíne v Prestone, keď sa nám v prvom roku podarilo postúpiť. Kedykoľvek sme hrali na severozápade, pozval som ho do hotela, dal si obed s hráčmi, a podporil ich. Pamätám si ako vošiel do miestnosti a povedal: "Ježiši Kriste John, koho necháš sedieť, keď máš taký skvelý tím?“ A niektorí z miestnych chlapcov zo Swansea, čo ho nepoznali, viseli na každom jeho slove.“

Aj keď si Shankly tieto momenty zjavne užíval, boli to len jeho občasné epizódy. Bez konkrétnejšej práce v profesionálnom futbale sa uchýlil ku koreňom futbalu na Merseyside, aby tak ukojil svoju chuť po futbale. „Pre mladého trénera bola neuveriteľná skúsenosť pracovať so Shanklym.“ - vzpomínal Charles Mills, ktorý ho stretol v roku 1975, keď začínal ako telocvikár v centre voľného času vo Wirrale. „Prišiel za nami aby nám pomohol, a stál so mnou za postrannou čiarou a občas mi radil. Bol to skromný muž, a to aj napriek jeho reputácii vážneho Škóta. Ako fanúšik Evertonu som ho vždy pokladal za diabla v ľudskom tele, ale názor som zmenil po tom, čo som ho stretol.“ Shanklyho skromný dvojdom z roku 1930, na Bellefield Avenue, sa stal pútnickým miestom pre fanúšikov a školákov. Shanklyho rodina sa o tieto návštevy vždy trpezlivo a láskavo postarala, pozývajúc ľudí na čaj, a venovaním podpísaných fotiek komukoľvek, kto mal záujem. Na výjazdoch obiehal liverpoolskych fanúšikov ako starostlivý strýko, a uisťoval sa či majú vstupenky, alebo lístky na cestu domov. Príbehov o tom ako Shanks rozdával peniaze alebo lístky liverpoolskym fanúšikom je celá kopa.

Počas pohrebu Billa Shanklyho

V piatky hrával „5 na 5“ v Stanley Parku s bývalým futbalistom Johnym Morrisseyom, ktorý bol známy pretože prešiel z Liverpoolu do Evertonu. „Občas, keď som sa spýtal ako sa má, poškriabal sa na kolene alebo holeni, a povedal: Ach, tu ma pichá, ale to bude OK, to bude OK.“ - hovorí John Roberts. „V jeho mysli bol stále profesionálnym futbalistom, ktorý hral za Preston, alebo Škótsko. Hovoril, ako keby mi chcel dať vedieť, že bude pripravený na ďalší zápas.“ Keď sa nehral žiadny iný zápas, zamieril si to Shankly do miestneho parku a zahral si futbal so školákmi. „Vždy k nám chodili deti klopať na dvere, a pýtali sa či môže ísť von na koniec ulice, a „ťuknúť“ si s nimi.“ - vraví Karen Gillová. „Bol to jeho život, nemohol to neurobiť, bola to jeho súčasť. Preto vždy šiel.

Shankly gates

Osobní démoni (alkohol, depresia, chudoba), ktorí pohltili iné zabudnuté hviezdy sa Shanklyho nikdy nedotkli. Jeho tragédia bola viac komplikovaná. Bol závislý na futbale, a mal problémy fungovať, keď nedostal svoju dennú dávku. Ale na najvyššej úrovni kam patril bol považovaný za muža včerajška, alebo ešte horšie za trápneho. „Bol smutnou postavou vo veľa smeroch.“ - vraví John Keith. „Vždy chcel byť spojovaný s futbalom, a ukazoval sa na všetkých možných miestach. Ale dalo by sa povedať, že len rozprašoval hviezdny prach do temných zákutí futbalu." Až po jeho smrti si Liverpool uvedomil čo stratil. Klub na rýchlo vztýčil Shanklyho brány, 4 a pol metra vysoké, liatinové brány pred tribúnou Anfield Road majú v sebe vpísané „You’ll Never Walk Alone“. Boli „odomknuté“ jeho vdovou Nessie, na tichej ceremónii jedenásť mesiacov po jeho smrti. „Miloval by chodiť cez Shanklyho brány! Akú väčšiu poctu môžete dostať!?“ - povedal John Roberts. „Ale vztýčili ich až po jeho smrti...“

Bronzová socha Billa Shanklyho pred tribúnou The Kop

Kevin Keegan navrhol, že iba premenovanie Anfieldu na Shanklyho štadión, by bola odpovedajúca spomienka. „Ten štadión by nebol tým či je, nebyť Billa Shanklyho.“ - povedal v roku 1995. „Mohli stále byť klubom bez cieľa, ako tomu bolo keď prišiel. Brány nie sú ani zďaleka dostatočné, a klub to vie.“ V roku 1997 odhalili vyše dvojmetrovú bronzovú sochu Shanklyho pred tribúnou The Kop. Nieže by za ňu Liverpool FC zaplatil, to klubový sponzor Carlsberg financoval pamiatku. „Bill Shankly bol pravdepodobne najlepším manažérom na svete.“ - povedal ich hovorca na okázalej, komerčnej exhibícii, ktorú by Shankly ako abstinent a socialista, pravdepodobne považoval za úbohú. „Integrita futbalu sa ničí. Peniaze ju zabíjajú.“ - hovorí Tommy Smith, ktorý lamentuje nad strateným vekom nevinnosti, kde účinkoval on. Karen Gillová súhlasí. „Je to iba o peniazoch. Veci, ktoré by môj starý otec nikdy nepochopil, alebo s nimi súhlasil.

V Shanklyho mysli, Liverpool FC patril ľudom. Nie riaditeľom, akcionárom, alebo, aj keď sa to zdalo nepredstaviteľné v sedemdesiatych rokoch, zahraničnému investičnému fondu bez tváre. Po víťazstve v FA Cupe v roku 1974 sa Shankly postavil na schody St. Georges Hall, oproti liverpoolskej stanici na Lime Street. Stálo pred ním minimálne 100 tisíc ľudí, ale boli v úplnom tichu. Potom s jednou rukou vo vrecku, a s jeho tímom za chrbtom povedal. „Odkedy som prišiel do Liverpoolu a na Anfield, vtĺkal som mojim hráčom do hlavy, že majú to privilégium hrať za Vás. A ak mi vtedy neverili, tak mi veria teraz.“ Dav vybuchol v oslavách a začal skandovať jeho meno. Shankly zdvihol ruky, a otočil sa k jeho teamu, predtým než sa otočil späť k jeho davu s rukami vo vzduchu, a všade sa ozývalo „SHANKLY, SHANKLY“.

Pred včerajším stretnutím LFC - MUFC 1:0

James Corbett, The Guardian, sobota 18. októbra 2009

Bill Shankly by dnes oslavoval svoje sté narodeniny. Ako povedala iná legenda LFC King Kenny Dalglish, Shanks bol by nesmierne hrdý, keď by si dnes kúpil noviny, a na ich zadnej strane videl, že jeho milovaný klub je na absolútnom vrchole Premier League.

video

Bleskové zprávy

Stewartovi skončila sezóna

Kevinu Stewartovi skončila sezóna po té, co musel podstoupit operaci kýly. Záložník odehrál poslední zápas za první tým v lednu proti Plymouthu. Zároveň se mohlo jednat o jeho poslední zápas za Reds, protože jeho jméno se často skloňuje s letním odchodem.

Gerrard a spol. jedou do Sydney

Steven Gerrard, Jamie Carragher, Steve McManaman a Daniel Agger se spolu hráči Reds zúčastní 24. května utkání v Sydney, kde se Liverpool představí v rámci posezonního turné.

Lallana i Ejaria se vrací

Dlouhodobě zranění Adam Lallana i mladík Ovie Ejaria se pomalu zapojují do tréninkového procesu. U Adama Lallany se předpokládá, že by měl být fit pro utkání s Watfordem.

LFC jede do Sydney

Liverpool FC odehraje po konci sezóny v Premier League přátelské utkání v Sydney s místním FC. Zápas se uskuteční 24. května. Netradiční datum bylo zvoleno kvůli tomu, že realizační tým se chtěl vyhnout delšímu cestování v rámci předsezonní přípravy. V té LFC zavítá do Šanghaje a Honkongu.

Allen může LFC vydělat

Při jednání o přestupu Joe Allena byla v létě dohodnuta klauzule, že pokud Stoke skončí mezi 10 nejlepšími v Premier League, do pokladny Reds dodatečně přiteče 500 000 liber.

web